História karambolu

História karambolu

Počas 18. storočia sa v Európe, najmä v Anglicku a Francúzsku, hrali rôzne varianty biliardových hier. Krajiny často preberali pravidlá od seba navzájom a často ich upravovali.
Karambolový biliard vznikol niekedy v 18. storočí vo Francúzsku, pravdepodobne na základe anglickej verzie hry.

Karambolový biliard v 18. a 19. storočí
V roku 1773 sa v anglickom časopise Covent Garden objavil článok, ktorý spomínal francúzsku hru s názvom "carambole".
Túto ranú verziu karambolu hrali s tromi guľami: dvomi bielymi a jednou červenou.
Body sa dali získať tým, že hráč svojou bielou guľou „poslal” súperovu bielu guľu alebo červenú guľu do diery, prípadne získal bod, ak sa jeho guľa dotkla oboch ostatných gulí. Toto sa nazývalo karambol.
Od roku 1810 začali Francúzi vyrábať biliardové stoly bez dier, na ktorých bolo možné získavať body iba nárazmi gúľ, preto diery už neboli potrebné.

Nový typ biliardových stolov sa stal veľmi populárnym a rozšíril sa vo väčšine Európy, s výnimkou Britských ostrovov.
V 70. rokoch 19. storočia boli v Amerike veľmi populárne dve verzie biliardu: "Straight-rail" a Fifteen-ball pool. Posledná z nich je považovaná za predchodcu moderných amerických poolových biliardových hier, zatiaľ čo "Straight-rail" zodpovedal francúzskemu karambolu, čo sa týka pravidiel aj používaného vybavenia. Profesionálny "Straight-rail" však nemal dlhú životnosť: takéto šampionáty a turnaje sa konali len krátko, v rokoch 1873-1879.

 
Biliardový salón v Manhattane (1859)

Ďalšou karambolovou hrou bola „hra šampiónov” (champions game).
V tejto hre, ktorá bola založená na Straight-rail, boli na štyroch rohoch stola vyznačené štvorcové oblasti, kde bolo bodovanie obmedzené, pretože na týchto častiach hracej plochy bolo omnoho ľahšie dosiahnuť karambol.
O niečo neskôr bola hra šampiónov nahradená variantom nazývaným Balkline, v ktorom sa tiež na biliardovom stole vyznačili štvorcové oblasti, ale už nielen v blízkosti rohov. V tejto hre závisel počet získaných bodov od toho, v ktorej oblasti sa nachádzali cieľové gule.

20. storočie a súčasnosť

Balkline (kresba z roku 1911)

Balkline mal mnoho variantov a od roku 1883 až do 30. rokov 20. storočia bol hlavnou karambolovou hrou.
Popularitu tejto hry zvýšil rok 1906, keď 18-ročný mladík menom Willie Hoppe dosiahol neuveriteľný úspech, keď v balkline porazil francúzskeho hráča Maurice Vignauxa, čím priniesol veľkú slávu americkému karambolovému športu.
(Zaujímavosťou je, že v decembri 1927 sa na balkline šampionáte prvýkrát použil biliardový stôl s elektricky vyhrievaným povrchom. Vďaka vyhrievaniu sa vlhkosť nezrážala na plátne, gule sa plynulejšie pohybovali a ľahšie sa dali ovládať, čo hru urýchlilo.
Existovali už predtým pokusy o vyhrievanie biliardových stolov rôznymi metódami. V 19. storočí mala anglická kráľovná Viktória k dispozícii biliardový stôl s kovovými rúrami, ktoré umožňovali jeho vyhrievanie.)
Od 30. rokov 20. storočia začal balkline ustupovať do pozadia a nahradil ho trojstenný (three cushion) karambol, ktorý sa síce prvýkrát objavil na šampionáte v roku 1878 v St. Louis, ale skutočnú popularitu získal až na začiatku 20. storočia.
V 30. rokoch 20. storočia si pool a karambolový biliard v Amerike užívali takmer rovnakú popularitu, no počas druhej svetovej vojny popularita poolu, ktorý bol obľúbeným zábavným prostriedkom medzi vojakmi, prevýšila trojstenný karambol.
Dnes je karambolový biliard, najmä trojstenný, populárny v Amerike aj Európe (hoci v Amerike je pool oveľa rozšírenejší), zatiaľ čo štvorguľová verzia je obľúbená najmä vo východnej Ázii, ale stretávame sa s ňou aj v Európe (napr. český biliard).

Okrem toho existuje mnoho variantov karambolových hier po celom svete, vrátane „artistic” biliardu, kde je cieľom vykonávať veľmi náročné, skúsenosti a zručnosti vyžadujúce údery, aby sa dosiahol karambol.

Za zmienku určite stojí aj maďarský biliard, ktorý zahŕňa karambolové prvky, no patrí do rodiny tzv. kolkových biliardových hier. V strednej Európe sa v posledných rokoch vyskytoval iba sporadicky, no v súčasnosti prebiehajú úspešné snahy o jeho oživenie a širšiu popularizáciu.

Použitá literatúra:

• Norman Clare: Billiards and Snooker Bygones
• William Hendrick: History of Billiards
• Newspaper cutting: The story of a billiard ball